Nazi Megastructures

Keď sa Hitler v roku 1933 chopí moci, premení svoje alpské útočisko v ospalej štvrti Obersalzberg Bavorska na obrovský kaštieľ nazývaný Berghof. Táto oblasť sa tak stáva magnetom pre najvplyvnejších nacistov a Hitlerov kaštieľ Berghof pýchou a „výstavným exponátom“ Ríše. S pomocou jeho najdôveryhodnejšieho asistenta Martina Bormanna sa Obersalzberg rýchlo premieňa na akési Hitlerovo vlastné opevnené panstvo. Stáva sa domovom 2000 vojakov SS a je chránený nadštandardným bezpečnostným systémom. Vysoko nad Berghofom, na vrchole pohoria Kehlstein vysokého 1881 m, stavia Bormann Orlie hniezdo – honosnú čajovňu určenú pre Hitlera, kam by pozýval hostí a hodnostárov. V bezpečí Obersalzbergu Hitlerova sebadôvera nadmerne rastie a on je čoraz viac odtrhnutý od reality. Práve v jeho milovanom Berghofe, obklopenom úchvatnou scenériou, pripravuje tie najškaredšie plány histórie. Lenže keď sa Hitlerova vojna zvrtne a spojenecké bombardéry zväčšujú svoj dolet, aj Obersalzberg sa dostáva do ohrozenia. Bormann zvyšuje obranyschopnosť okolia Obersalzbergu, no zároveň sa zameriava aj na oblasť hlboko pod zemou. Na okolitých štítoch sú rozmiestnené protilietadlové delá a pod Obersalzbergom je vyhĺbený päťmíľový labyrint bunkrov a tunelov, ktoré spájajú Berghof a domy najužšieho okruhu ľudí v Hitlerovej elite. Všetko je plne vybavené tak, aby mohol Hitler riadiť krajinu, aj keby bola pod útokom. Ale posledných šesť mesiacov vojny je Hitler ďaleko od bezpečného útočiska v Obersalzbergu. Keď sa Červená armáda blíži k Berlínu, je ukrytý vo svojom bunkri práve tam. Rozhodne sa neutiecť do bezpečia svojho alpského útočiska. 25. apríla 1945 bombarduje Britské kráľovské letectvo Obersalzberg a zničí ho, ale ľudia ukrytí v bunkroch to väčšinou prežili bez ujmy. Orlie hniezdo zostáva nedotknuté a dodnes stojí ako pripomienka moci, ktorou kedysi oplýval Obersalzberg.

V júni 1940 vtrhli nacisti na britskú pôdu. Normanské ostrovy, ktoré boli britským územím od jedenásteho storočia, boli od tej chvíle pod nemeckou okupáciou. Hitler je posadnutý udržaním kontroly nad týmto malým kútom Británie a nariaďuje vybudovanie jedných z najviac opevnených stavieb Tretej ríše.

V prvých rokoch 2. svetovej vojny hitlerovské Nemecko poráža svojich nepriateľov v sérii bleskových ofenzív. Túto neuveriteľnú sériu úspechov opisuje nové slovo – „Blitzkrieg“, teda „Blesková vojna“. Extrémne ruiny po celej Európe vyrozprávajú príbeh o revolúcii v taktike a zbraniach, ktorá Hitlerovi takmer umožnila vytvoriť jeho Tisícročnú ríšu.

V prvých troch rokoch druhej svetovej vojny bola nemecká ponorka pohromou pre spojeneckú lodnú dopravu v Atlantiku. Táto ponorka bola na hladine rýchlejšia ako obchodné lode a keď sa ponorila, dokázala ľahko manévrovať okolo konvoja a prekvapiť nečakaným útokom. Po prvej svetovej vojne Versaillská zmluva zakázala Nemecku stavať ponorky, ale keď sa Hitler dostal k moci, znovu dohodu prerokoval a spustil stavebný program. Do vypuknutia vojny v septembri 1939 malo Nemecko 57 ponoriek. Veliteľ námorníctva, admirál Karl Doenitz žiadal o ešte väčší počet. Hitler ochotne súhlasil, pretože ponorky považoval za kľúčové pre zničenie konvojov dodávajúcich zásoby do Británie, čím by krajinu vyhladoval a tak ju prinútil kapitulovať.

V roku 1934 Japonci začali navrhovať Yamato, najsilnejšiu bojovú loď v histórii. Japonsko je odhodlané udržať si kontrolu nad Pacifikom, a tak postaví loď o 30 % väčšiu, než akú majú ich nepriatelia. Japonci loď skonštruovali v absolútnom utajení a prijímajú mimoriadne opatrenia, aby zaistili, že žiadne detaily nebudú odhalené. Na vzdialenom ostrovnom mieste testujú 21 m dlhé delá. Sú schopné vystreliť projektily vážiace 1,4 kg na vzdialenosť 40 km, čím predbehnú všetky spojenecké lode. Keďže hrozby, ktorým čelí lodná doprava sa menia, Yamoto je dodatočne vybavená stovkou protilietadlových zbraní. Vyráža do boja na Okinawe, ktorý sa napokon stane samovražednou misiou. Táto epizóda je príbehom, ktorý hovorí o plávajúcej pevnosti Yamato, o osi Berlín-Rím-Tokio a o najväčšej bojovej lode na svete.

V apríli 1945 sa vojna v Pacifiku úplne obrátila proti imperiálnym japonským silám. V divokých a brutálnych vojenských ťaženiach po ostrovoch vyhrávajú Američania jednu bitku za druhou a rýchlo napredujú k svojmu cieľu, ktorým je napadnutie pevninského Japonska. Japonci sa však rozhodli, že z ostrova Okinawa spravia svoju poslednú obrannú baštu. Pre Američanov je to kľúčové strategické miesto, no keďže ide o japonské územie, Japonci sú pripravení brániť ho za každú cenu. Japonskí generáli, ktorí sa poučili z predchádzajúcej katastrofálnej ostrovnej obrany, pripravili radikálny plán. Namiesto toho, aby sa americkým jednotkám postavili čelom z pláží ostrova, rozhodli sa vybudovať sieť vnútrozemských obranných zariadení a tunelov, ktoré predstavujú zničujúce a smrtiace bludisko pre americké jednotky. Nasleduje tak najkrvavejšia bitka tichomorského vojenského ťaženia, pričom pre obe strany išlo o jeden z ich najagresívnejších bojov 20. storočia. V dôsledku toho zahynulo viac ako 77 000 japonských vojakov a 150 000 okinawských civilistov. Boje trvali desať týždňov, ale Američania ostrov nakoniec dobyli. Bitka o Okinawu však zanechala ešte jedno temné dedičstvo – vzdorovité odhodlanie, s ktorým Japonci bránili svoju vlasť presvedčilo prezidenta Harryho S. Trumana, že invázia japonskej pevniny by bola ešte krvavejšia – a tak sa rozhodne zhodiť nie jednu, ale dve atómové bomby na mestá Hirošima a Nagasaki. Až potom Japonci kapitulujú.